2. týždeň
Chutí nám stále viac a viac. Ibaže mamina je štedrá, starostlivá, ale vyčerpaná.
O jej mliečkové cumlíky je stále väčšia a väčšia bitka.
Naši gazdovia sa preto rozhodli, že viac nedovolia, aby mala také unavené oči.
A tak sme dostali do obehu nejaký zvláštny cumlík. Ale stále nám na ňom dačo prekážalo.
Tieklo z toho dačo ako mliečko, aj to celkom chutilo, ale, mamin cumlík to nebol.
Z dajakej – fúúj, striekačky nás dokrmovali a my sme nevedeli, čo s tým bielym, sladkým.
No boli sme obabraní ako moderné obrazy.
Ale všetci siedmi sme sa tešili z maminho bezpečného a teplého objatia.

3. týždeň
Začalo okolo nás byť podozrivo rušno. Všade voľačo šuchotalo, klokotalo, voňalo.
Aj mamina dosť často odbiehala za tými neznámymi zvukmi, čo nás dosť štvalo,
lebo s jej cumlíkom v puse sa spí najlepšie a snívajú sa len tie najhuňatejšie sny.
Ešte stále takmer nič nevidíme, ale!!!
Ale mamina nám prišla povedať, že k nám zavítala tante Zoja až z Rakúska.
Nevieme síce, čo je to Rakúsko, ale už vieme, že priniesla taký nový, zvláštny cumlík.
A keď sme ho zaradom dostali do pusy, tiekla z neho hotová ambrózia.
Ostražitá mamina to všetko najprv musela ochutnať ako prezidentov ochutnávač,
ale hneď dala súhlas, že také veru môžeme, keď ona na siedmich, stále väčších hladošov nestačí.  
Bodaj by nemala radosť, keď teta z Rakúska doniesla so sebou aj pre Maminu Čibu maškŕt,  
chuťovečiek, mištičiek, vrecúšok, krabíc plných dobrôt aké vraj kedysi nosili strýkovia z Ameriky.

4. týždeň
Mamina nám prezradila, že tá dobrota v cumlíku je krupicová kaša. Mňám.
Teplučká, sladučká,aj keď na ten cumlík si musíme trochu zvykať. Ešte stále je väčší ako mamin.
Tak sa aspoň zabávame, ako sú všetci naši dobrodincovia okrupicovaní.
Veď sme ešte také nemehielka, večne hladné .
Tak schválne z tej krupice narozlievame našim opatrovateľom  po rukávoch, po zásterách,
po ponožkách aj  sandáloch. Veď sme siedmi - už dávno nie trpaslíci.
Nepovedzte to nikomu z ľudí, ale my sme schválne tú kašu rozlievali kade tade,
aby sme si ju mohli potom dodatočne z tých rúk a rukávov pooblizovať ,
keď si nás tak radi brali na tie okrupicované ruky.
My sme sa tam potom schúlili kadekomu pod sveter a robili to, čo vieme najlepšie. Spali.
Ale už nás to bavilo stále menej a menej. Veď okolo bolo toľko vábivých zvukov, tieňov, pohybov, farieb...
A ešte k tomu sme dostávali  viackrát za deň dačo neznáme, ale dobrééé.
Také jemnučké mäsko, až sme mliaskali, strkali sa pri miskách a na maminu sme takmer zabudli.
Teda zabudli sme jej nechať dačo v miske.  

5. týždeň
Sme my ale nevďační zápasníci!
Veď by sme skoro zabudli povedať, že len čo sa trocha vyčasilo,
presťahovali nás z vystlanej krabice rovno do prezidentského apartmánu.
Veď čo iné to je, keď máte priestrannú spálňu s výhľadom na nebo.
To z nás fakt nehovoria básnici, ale tvorivý gazda.
Ten nám vystrojil takú vilu, že Elektra je proti tomu krtinec.
Zateplená, nová, vybrúsená, lakovaná, s predsieňou, kobercami, vetraním,  odnímateľnou strechou,
ktorá je – no len si to predstavte- z plexiskla.
Vedľa apartmánu sme dostali  slnečník a obrovitánsky ohradený výbeh,
do ktorého občas nabúrame, ale mamina je stále v strehu.
Aj my. Prenasledujeme ju, kde sa len dá. Už nás učí zápasiť, útočiť, brániť sa.
Jesť nás učiť nemusí. Teta z Rakúska nás opatruje, kŕmi,  gazdovia znášajú kuracie srdiečka,
 mleté mäsko a našej mamine kosti a sušené uši – no nie je to sedem dôvodov na radosť zo života?!
Veď kedy a kde sa budeme mať tak dobre?
Kŕmia nás, hovienka po nás zberajú, každý deň máme čisté periny v novej krabici.
Na to by sme celkom zabuli. Dostali sme fungl novú nočnú vystlanú krabicu.
Veeelikánsku, aby sa tam aj mamina  zmestila.
Ale tá je rada, keď si aspoň v noci od nás môže oddýchnuť.

6. týždeň
Nuž, keď vyrastieme, nevieme, nevieme, či by sme uživili taký chlpatý regiment ako sme my.
Denne liter mlieka, štyrikrát denne plná miska kadečoho mäskového, granulového, voňavého.
Až je nám niekedy maminy ľúto, že jej tam toho veľa nenecháme.
Ale naši gazdovia to vymysleli múdro. Jej misku dali až za našu ohradu.
Takže môžeme iba naťahovať ňufáčiky a skúšať ohrádku podliezť alebo preliezť.
Ale nedarí sa nám ani jedno ani druhé.
No čo teda budeme robiť?
Dostali sme hŕbu hračiek, loptičiek, ponožiek, paličiek, tak hráme futbal,
bijeme sa o napadané šišky, naťahujeme sa o ponožky.
Len nám nie je jasné, prečo sa všetci tí veľkí ľudia okolo nás neustále chichúňajú až sa prehýbajú.
A stále nás fotia. To by sme pochopili. Veď sme hviezdy.
Mladí, krásni, neodolateľní, hraví, prítulní.

Adoptovali si nás milé rodiny s hŕbou detí, čo nás veľmi teší.
 My ich za to budeme  s radosťou vítať, bárs by mali aj zlú náladu.
No nájde sa medzi ľuďmi dačo také, čo vieme iba MY?
Psíci verní z najvernejších.